V okolí Galanty sa nachádza viacero zaujímavých obcí a miest. Patrí medzi ne aj obec Košúty, ktorú si dnes predstavíme.
Chotár obce leží v Podunajskej nížine na nive Dudváhu. Je to odlesnená nivná rovina s lužnými, prípadne černozemnými pôdami. Rieka Dudváh rozdeľuje obec na dve časti (dedinu a za mostom).
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1138 v kráľovskej listine Vojtecha II. ako Willa Qusout. Postupne obec patrila viacerým zemepánom a usadzovali sa tu zemania z okolitých obcí. Počas tureckých nájazdov obec trpela a bola viackrát vyrabovaná.
Pri názvoch obce sa počas rokov môžeme stretnúť s týmito variantmi: Kosoud (1138), neskôr ako Cusoud (1214), Kosodi (1293), Wyzkeleth Kosod (1297), Ighazaskosolth (1430), Koschuth (1786), Zemanské Košúty (1920), Košúty (1927); po maďarsky Kossut, Nemeskosut.
Osídlenie obce je doložené z obdobia neolitu. V rámci archeologických nálezov boli nájdené kostrové hroby zo staršej doby bronzovej, laténske sídlisko, slovanský žiarový hrob zo 6. – 7. storočia, staromaďarské pohrebisko z 10. storočia a slovanské z 11. – 12. storočia.
Pod názvom Kosúti patrila obec do ejáletu Nové Zámky, náhije Šaľa a sadžaku Nové Zámky. Časť obce sa stala majetkom Esterházyovcov.
Pri rodinách, ktoré vlastnili túto obec, si môžeme všimnúť viacero mien. Od roku 1553 patrila Hegyiovcom, Szobonyaovcom a neskôr Vízkeletiovcom, Olgyayovcom a iným. Ako už bolo naznačené, časť majetkov patrila od 18. storočia spolu s majerom Esterházyovcom.
V roku 1553 sa tu nachádzalo 14 port. Oproti tomu v roku 1828 tu bolo 71 domov a 513 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom.
Počas 18. a 19. storočia sa tu ľudia zameriavali na chov ošípaných. Vďaka zrušeniu poddanstva mohli na vlastnej pôde pestovať viaceré rodiny. Pokojný život v obci však počas rokov narušovali rôzne epidémie a prírodné katastrofy.
V roku 1867 tu bol založený cukrovar. Vďaka získanému majetku zavádzal moderné spôsoby pestovania poľnohospodárskych plodín. Išlo hlavne o cukrovú repu.
V obci pôsobilo tiež viacero remeselníkov, medzi ktorými boli krajčír, obuvník, holič, kováč, pekár, remenár, mäsiar, stolár a murár. Žandárska stanica bola v obci zriadená na prelome 19. a 20. storočia.
Počas bojov v 1. svetovej vojne zomrelo 49 obyvateľov obce. Obec sa po roku 1918 stala členom 1. ČSR. Keď sa usporiadali povojnové pomery, začal tu prudký kultúrny rozvoj.
Ďalšie významné dátumy a udalosti v obci:
V obci sa nachádza niekoľko pamiatok. Medzi nimi sú neorománsky rímskokatolícky kostol z roku 1851, neoklasicistický kaštieľ z roku 1898 a baroková kaplnka z polovice 18. storočia, nachádzajúca sa na cintoríne.
Taktiež v obci nájdeme klasicistickú kúriu z polovice 19. storočia, revolučný pamätník udalostí z roku 1931 (autor: V. Baďura, rok 1966) a pamätnú tabuľu štrajku z roku 1931 (umiestnená je na kultúrnom dome).
Pri bližšom pohľade na históriu neorománskeho rímsko-katolíckeho kostola sv. Floriána si môžeme všimnúť, že bol postavený na námestí obce v rokoch 1849 – 1851. Jeho výstavbu podporil biskup Michal Fekete.
Priestory kostola sú jednoloďové s rovným uzáverom presbytéria. Taktiež sa tam nachádza zaklenutie jedným poľom českej placky. V kostole sa nachádza polkruhový víťazný oblúk tvoriaci priechod do lode s rovným stropom. Na tom je iluzívna nástenná maľba.
Medzi zachovanými objektmi z obdobia okolo roku 1800 sa zachoval obraz sv. Floriána a klasicistická krstiteľnica. Nad tou sa nachádza socha Piety. Nájdeme tu aj novšie sochy – socha Ježišovho srdca, Panny Márie kráľovnej, sv. Alojza. Na chóre je umiestnená plastika sv. Terézie a sv. Imricha.
V kostole nesmú chýbať obrazy svätých z polovice 19. storočia. Ide o obrazy sv. Pavla, sv. Kataríny a sv. Dominika. Zo začiatku 20. storočia pochádza 14 obrazov zastavení Krížovej cesty. Tieto obrazy majú drevený rám.
Kostol mal dve rekonštrukcie – tá posledná bola oprava fasády a veže v roku 2001.